Abstract
Viaceré výpovede a diskusie o sexuálnom násilí v ostatných týždňoch spája jeden znak. Tie, čo sexuálne násilie zažili (a teraz sa zameriam špecificky na ženy), majú ťažkosti s rozpomínaním.
Presnejšie, rozpomínajú sa na udalosti, ktoré sa stali dávno, diali sa často aj opakovane, ale v danej dobe bez toho, aby so sebou okrem pocitu "divnosti" niesli nejaké pomenovanie. Pravdepodobne pre všetky ženy, ktorým #MeToo prebehlo na monitoroch, televíznych obrazovkách či v novinách pred očami, bolo toto heslo spúšťačom pre istú revíziu seba samých.
Začala sa inventarizácia vlastných ponížení, ujem, trápnych situácií, začalo sa načieranie do svojej pamäti, rozrušovanie vrstiev, ktoré mali zostať uzavreté. Čoho znakom je toto rozprávanie, ktoré dostalo priechod s takým veľkým omeškaním? Pre niektorých signalizuje, že hovoriaca je nevierohodná, vymýšľa si. Minulé deje interpretuje pomocou pojmov súčasnosti a v požadovaní sociálneho uznania svojej minulej skúsenosti hľadá vraj len pár minút internetovej slávy.